Občas narážam do stromov...
Niekedy aj do ľudí, budov, psov, aút...
Najlepšie je cítiť rosu na malíčkoch.
Objímať nežného obra a vo vlasoch mať všetok bordel sveta.
Vtedy nešpiním.
Vtedy sa čistím.
Pomaly kamienok za kamienkom.
A spájať ich živicou ľudského smiechu.
Domov, ktorý si uviažem na nohu.
Potom rovno za nosom, hlavou proti múru,
opíjať sa trpkou láskou sveta.
A potom zastať a už len sem - tam vystrčiť rožky.
Aby som nezabudla.
Nohy približovať ku hviezdam a načúvať folku trávy.
Stretávať život na rovnakých miestach
A milovať stav sveta.
Na kresle zaspať pri mravčích pretekoch.
Čítať knihy jednu za druhou.
Čudovať sa povrchnosti,
riešiť už len korene vo svojej domácej saune.
Odfúknuť pierko a na nose ho už nezacítiť.
Drama
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára